Teraz, počas krízy, také situácie nastávajú ešte častejšie. Osobitne je zaujímavá nejasná deliaca línia oddeľujúca vinníkov a obete krízy a diskusie okolo nej. Podľa časti názorov môžu za krízu nezodpovední politici svojimi regulačnými a intervenčnými zásahmi do ekonomiky. Na opačnom póle sú názory hlásajúce zlyhanie trhu, označujúce bankárov a podnikateľov za podvodníkov a hazardérov.
Tá podobnosť je podľa mňa spôsobená týmito faktormi:
- roztrieštená vlastnícka štruktúra. Aj keď sa hovorí o neustálej koncentrácii bohatstva v rukách jednotlivcov, posledných 100 rokov znamená obrovský nárast počtu ľudí, ktorí majú nespotrebovaný nadbytok (akokoľvek mierny) a sú ochotní časť svojich príjmov zveriť niekomu do správy za účelom ich uchovania alebo ideálne zveľadenia. To je veľmi podobné fungovaniu štátu alebo obce - v ňom tiež ľudia zverujú časť svojich príjmov do správy niekoho iného a očakávajú, že budú spravované maximálne efektívne a účelne.
- kolektívne rozhodovanie. Vyplýva z predošlého bodu. Je prirodzené, že každý vlastník chce ovplyvňovať správu svojho majetku. Realizuje sa prostredníctvom valných zhromaždení, dozorných rád a podobných orgánov. Vo verejnej sfére prostredníctvom volieb.
- zložitosť fungovania veľkých firiem. Dobrou ilustráciou tejto zložitosti je, že kontrolou činnosti veľkých firiem sa živia iné firmy, ktoré na to, aby túto kontrolu mohli vykonávať, sa sami musia stať tak veľkými, že zložitosťou fungovania sa už neodlišujú od kontrolovaných subjektov.
- samotná veľkosť firiem. Obraty sú väčšie ako HDP mnohých štátov a počet zamestnancov majú podobný ako veľké mestá počet obyvateľov. Geograficky sú roztiahnuté na celej zemeguli. Ale na svoju správu prirodzene musia vynakladať čo najmenej prostriedkov, čo kontrolu a správu ďalej komplikuje.
- konkurencia a strach pred zlyhaním. Akokoľvek sa niekto môže tváriť, že medzi štátmi predsa neexistuje konkurencia, ona je niekedy ostrejšia ako medzi firmami - ukážkou môže byť nedávna výmena „zajatcov" medzi RF a USA
Samozrejme, zostávajú rozdiely, ale spočívajú skôr v miere ako v druhu. Avšak nožnice sa stále zatvárajú. Za týchto okolností východiskom musí byť zbližovanie stratégii na predchádzanie zlyhaniam vo firemnej aj verejnej sfére. Podľa môjho názoru sú kľúčové 3 stratégie:
Prvou je podmienečná koncentrácia moci. Kolektívne rozhodovanie psychologicky zľahčuje rozhodovanie v hraničných situáciách. Efekt „však to chcú aj ostatní, nie som v tom sám" oslabuje pud sebazáchovy a umožňuje prijímať rozhodnutia za hranicou rizika. Podmienečná preto, lebo akákoľvek koncentrácia moci vyžaduje premyslené a prepracované nastavenie kontroly, jednoznačné nastavenie limitov kompetencií a meranie a sledovanie výsledkov. Tento smer sa pravdepodobne bude ťažšie presadzovať vo verejnej sfére, kde v predošlej vete spomenuté podmienky majú len malú tradíciu. Naopak firmy na týchto princípoch stoja odjakživa a je len potrebné, aby sa vrátili ku koreňom.
Druhou stratégiou je transparentnosť a verejný prístup. Aj napriek tomu, že to možno vyznieva smiešne vo vzťahu k nekončiacim škandálom vo verejnej sfére, väčšou tradíciou sa v tomto smere môže pochváliť ona. Firmy majú tendenciu maximálne svoje vnútorné procesy ukrývať pred vonkajším svetom, zväčša v mene ochrany svojho know-how a pre zmätenie „nepriateľa" v konkurenčnom boji. Ale aj v tomto smere nové internetové technológie menia pomaly situáciu a firmy začínajú chápať že prístup verejnosti až do kuchyne prináša vysoké benefity v podobe zvyšovania dôveryhodnosti firmy a jednoduchšie a hlavne podstatne rýchlejšieho zisťovania potrieb trhu.
Treťou stratégiou je zameranie na trvalo udržateľný rozvoj. Ako firmy, tak verejná sféra musia nájsť mechanizmy, ktoré zabránia honbe za krátkodobým efektom. Ten v dnešnej konzumnej dobe je bežnou normou vo všetkých sférach života. Obávam sa, že v súčasnosti takéto mechanizmy nie sú k dispozícii a len začína byť jasné, že bez nich to ďalej nepôjde. Hľadanie riešenia bude ťažšie práve o to, že nezodpovedný prístup k budúcnosti je vlastný celej spoločnosti, nielen jej špičkám. Netrúfam si predpovedať, ako konkrétne technicky je možné túto stratégiu presadzovať. Som skeptický k snahám politikov o nemotornú primitívnu reguláciu formou zákonov a nariadení, ktoré sú v protiklade s negatívnou ľudskou prirodzenosťou a zároveň sa ani nesnažia nadviazať a využiť nejakú pozitívnu stránku ľudskosti. Hľadanie riešenia je zatiaľ nesplnenou úlohou. Očakávam, že spoločnosť utŕži najprv ešte pekných pár faciek a kopancov od života (t.j. vyčerpané ľahko dostupné prírodné zdroje, ekologické katastrofy, atentáty zúfalcov z chudobných krajín, splácanie dlhov zanechaných budúcim generáciám). A potom sa zmení celková nálada a prístup a príde aj riešenie.
Písaním článkov na blog by mal človek obohatiť svoje okolie a nájsť si čitateľov. Ja som trochu sebeckejší a od písania očakávam aj prospech pre seba. V tomto konkrétnom prípade, nevidel som zatiaľ nejaký článok o podobnej téme. Môj pohľad je samozrejme laický, bez konkrétnych dát, ktoré by moje názory podporili - ale na ďalšie vzdelávanie alebo vyhľadávanie som príliš lenivý. Zverejnenie na blogu bude možno efektívnejšie riešenie :-). Uvítam preto v diskusii linky alebo názory, ktoré tento článok doplnia a obohatia.
